Dámy a páni, áno, dostalo sa k tomu, konečne sme dokončili tému Psychológia. Dlhodobý odklad bol spôsobený menšími problémami našich vedcov v teréne, ktorý mali problémy s miestnymi obyvateľmi, slyžármi. Ako sa aj dozviete tu, málokto kto príde do kontaktu so slyžármi lesa, alebo aj "Krajani", teda pôvodnými slyžármi, sa ešte ukáže svojej rodine či blízkym. 

Začnime teda...

Naši vedci sa rozhodli prekonať dlhú púť do krajiny nazývanej aj ako Solčany. Museli prekonať mnohé, a bolo ťažké udržať kontakt s našimi miestnymi stanicami. Keď sa ocitli na hraniciach Solčianskeho údolia, museli zaplatiť mýtne miesnim vládcom, v hodnote 10 kameňov. Bolo to veľmi nečakané, a preto sa dostali do "väzby", a projekt bol predĺžený o 10 dní navyše. Po dohode, ktorú uzavreli s miestnym obyvateľstvom, tam museli nechať jedného so svojich (R.I.P Andrej 4ever in our heart. [Posielame rodine odškodné]) mohli pokračovať ďalej. 

Najprv skúmali miestne civilizované obyvateľstvo. Poväčšine staršinu a prisťahovalcov z mesta. Značia mierne známky zdeformovanosti obočných kostí a racionálneho uvažovania (nie solčanci čo to čítate, racionálne nie je v žiadnej spojitosti s jedlom), ale žili pomerne ako normálni ľudia. Dohodli sa so starostom, že môžu prekročiť hranice lesa a vojsť do územia Krajanov, museli však nechať všetky svoje zbrane v civilizovanej časti, nechceli totiž aby došlo k poškodeniu prírody či zraneniu Krajanov. Podarilo sa im však aspoň prepašovať pištoľ s uspávacími šipkami, takže majú šancu na prežitie.

 

Na začiatku vstupu do krajiny právoplatných slyžárov, pri potôčiku do ktorého sa chodia divokí slyžári napiť, zvaného aj ako Lišňa (V jazyku Krajanov - Lyszna [čítaj Lyžna]) si postavili malý úkryt z dreva na strome, pre lepšiu viditeľnosť a bezpečnosť pri prvom kontakte. Prvé dva týždne sa im bohvieako nedarilo, no na 16ty deň sa na nich usmialo šťastie. Prvý divoký slyžár sa došiel napiť z potôčika...

 

Krajan sa priblížil k potoku, dal sa na štyri, a pomaly pil vodu. Vodu naberal paprčami, a opatrne si ju vlieval do úst. Chvíľku sa motal okolo, a bol by aj odišiel, keby niet ostrého prenikavého zvuku, spôsobeného zoomom kamery. Krajan sa v mžiku otočil, zavrešťal, a do kamery vrhol kameň, pri čom došlo k poškodeniu objektívu, teda kamera stratila možnosť nahrávať. Bol to fatálny okamžik, lebo od toho momentu sa vedci museli spoľahnúť na svoju pamäť a hárok s ceruzkou. Chvíľu teda Krajan cupital okolo domčeku na strome, vrešťal a snažil sa zastrašiť tú drevennú obludu. Keď videl že obluda nikam nejde, vrhol do domu svoju kamennú lebku z jeleňa alebo iného zvieraťa, a po štyroch nohách utiekol do lesa, presne ako zviera. Vedci v dome teda prenocovali, a ráno čakali na vhodný moment presunúť sa.

 

Keď sa zdalo že okolo niet ani živej duše, povyliezali z úkrytu, pobrali nástroje a vydali sa na cestu hlbšie do džungle Tribeč. Síce to bolo veľmi nebezpečné, rozhodli sa ísť po jedinej vydupanej cestičke, lebo sami na voľnej nohe v lese by dlho neprežili, buď by sa stratili, alebo by ich ulovil nejaký Krajanský Uga Uga (Po Krajansky Uga Uga znamená Prieskumník [viz. Rozdelenie Krajanov]). Cesta bola bahnistá a po celý čas sa im zdalo, akoby ich niekto sledoval. Asi po 3 hodinách cestovania však započuli divný zvuk šuchotu papradí. Niečo ich na 100% sledovalo, bolo počuť jeho dych. Vedci sa obzerali, a ich veliteľ Ruddkon si pripravil úspávaciu pištoľ. Jeden z vedcov to zazrel. Iba na moment videl v hustých kríkoch tie krvavé oči, a silnú obočnú kosť. V momente ako si to uvedomilo že už to nie je nevidené, dalo sa to na útek. Vedci sa za tým rozbehli, nehladiac na risk stratenia sa v lese. Mohlo to priniesť veľké zisky a poznanie. Viedlo ich to cez najväčšie tŕnie a najužšie priestory aké mohli byť, napríklad rozdvojené stromy či úzke priechody medzi skalami. Vedci sa teda rozhodli rozdeliť. Ruddkon sa pripojil k hlavnej skupine, ktorá to mala následovať strmhlav cez každú zábranu. Druhá skupina velená doktorom Tumorom to mala za úlohu pomaly ale bezpečne vystopovať, pre prípad že by sa niečo stalo druhej skupine. My sa teda zameráme hlavne na zápisky druhej skupiny, lebo od nich máme najviac materiálu. 

 

Prvá skupina sa vôbec neozývala, a Druhá skupina s nimi stratila hociaký kontakt, preto jednoducho museli nájisť miesto kam ich to zaviedlo.

Stopovali to 4 dni, pomali im dochádzali zásoby jedla, zostali už im iba 4 vojenské tyčinky, a 3 kantény vody.  Na koniec však miesto našli, a boli viac prekvapení ako si mohli myslieť. Keď došli na koniec cesty, výbežok z hory pod ktorým bola asi 9 metrová priepasť, doľahlo na nich veľké sklamanie. Väčšina z nich sa už zmierila s istou smrťou, keďže nemali zásoby na cestu späť, a aj keby mali, cestu späť nepoznali. Po chvíli odpočinku však jeden z členov druhého týmu Samkko zkričal: "Hľa!" Odhrnul konáre a listy stromov, a Druhý tým prvý krát uzrel Krajanskú osadu...

 

 

Skupinka si trochu zamaskovala výhľad a urobilo menšie táborisko. Rozhodli sa, že než čokoľvek podniknú, budú ich pozorovať.

 

 

Krajania slyžári majú celkom iný systém rodiny ako ich civilizovaný bratia. Hlavou rodiny nie je výhradne muž či žena, je to osoba ktorá má najsilnejšie a najväčšie množstvo tuku a svalov. Je to takzvaný obránca rodiny, ktorý vydá hlboký a hlasný zvuk, ak sa niekto priblíži k mláďatám, aby odplašil nepriateľa či útočníka.